Čo by asi tak podľa vás malo patriť k tým najdôležitejším úlohám správcov rôznych cirkví práve v dnešnej dobe? V dobe, v ktorej je zlo takmer všade a navyše sa ešte rafinovane skrýva za masku dobra? Podľa môjho osobného názoru by to mala byť práve schopnosť jasného, nekompromisného odhaľovania a označenia tohto zla v jeho mnohorakých, otvorených i skrytých podobách.
Nasledovné slová sa mi nepíšu ľahko, pretože i ja sám vo svojom vlastnom živote považujem kresťanské hodnoty za prioritné. Ale práve preto mi nedá nevyjadriť názor, že správcom cirkví chýba práve takáto odvaha, odhodlanie a chuť do boja proti zlu, chýba im dôraz v poukazovaní na všetko to, čoho by sa mal v dnešnej dobe vyvarovať skutočný kresťan.
Len sa napríklad pozrime na takého Jána Krstiteľa, ktorý sa nebál vtedajšiemu panovníkovi povedať priamo do tváre o jeho hriechoch a neprávostiach – i keď ho to napokon stálo život. Pozrime sa na Ježiša, otvorene hovoriaceho najvyšším predstaviteľom židovskej náboženskej obce o ich úlistnosti, falši a pokrytectve. Aj on na to doplatil životom a tiež napríklad i Ján Hus a ešte mnohí iní.
Áno, ľudia ktorí hovoria o Pravde a ešte nebodaj aj žiadajú, aby sa podľa jej zásad i reálne žilo, takí ľudia bývajú zväčša nechcení a nepohodlní. Lebo darmo – Pravda naozaj bolí.
Avšak pre duchovných správcov a pastierov, ktorí sa zaviazali plniť si povinnosti voči vlastným veriacim v skutočnosti niet inej cesty. Žiaľ, keďže ňou ale nejdú s takou razanciou, aká by bola v dnešnej dobe potrebná, spomeňme aspoň niečo z toho, čo v dnešnej dobe nie je hodné skutočného kresťana.
Lojalita s režimom
V časoch totality sa nebáli mnohí zo správcov rôznych cirkví vyjadriť svoj nesúhlas s praktikami režimu a to neraz aj za cenu perzekúcií a dokonca i života.
Dnešný režim je však rovnako neľudský! Jeho cieľom a modlou je totiž iba zisk, či osobný profit a to za akúkoľvek cenu.
Konkrétne: Mzdy zamestnancov nie sú úmerné hodnotám, ktoré vytvárajú. V skutočnosti dostávajú omnoho menej a nimi vytvorený zisk si celkom legálne privlastňuje majiteľ firmy, podnikateľ, alebo takzvaný zahraničný investor. Inými slovami, súčasný systém je spoločensky legalizovaným zlodejstvom, ktoré sa prieči prikázaniu: Nepokradneš!
V podstate iba zlodejmi sú taktiež rôzni majitelia bytov a nehnuteľností, ktorí ich prenajímajú za neprimeranú, troj, alebo viac násobnú cenu, než aké sú skutočné, prevádzkové náklady. Je to zločinné zneužívanie núdze blížnych /viď spomínaný prenájom bytov/, z ktorých si majitelia nehnuteľností robia týmto spôsobom svojich osobných otrokov.
Ničím iným ako zlodejstvom sú tiež napríklad hypotekárne úvery s nutnosťou založenia nejakej nehnuteľnosti, o ktorú, spolu so všetkým svojimi doterajšími splátkami prichádza ten, kto sa zrazu ocitne v platobnej neschopnosti.
Ďalší príklad: Súkromný zubár zobral za hodinu práce 1000 Sk. Za 8 hodín je to 8000, za 5 pracovných dní 40 000 a za mesiac 160 000. Ide opäť o príklad vysoko nadhodnoteného zisku, totožného zo zlodejstvom.
Podobné je to napríklad s cenami v právnych službách, s platmi rôznych vedúcich pracovníkov, manažérov, dnes už dokonca i remeselníkov a tak ďalej. Ide o porušenie zákona rovnováhy v dávaní a braní, pretože každý sa snaží brať čo najviac ale dávať čo najmenej.
Súčasná spoločnosť je v skutočnosti spoločnosťou, založenou na legalizovaní zlodejských praktík, ktoré sa čoraz viacej rozmáhajú. Žiaľ, začína sa to považovať za niečo úplne „normálneho“ snáď aj práve preto, že dokonca ani cirkvi proti tomu nič zásadného nenamietajú.
Odievanie žien
Do mnohých chrámov v Ríme nevpustia turistov, ktorí nie sú vhodne odetí. Špeciálne u žien to znamená prílišne telesné odhalenie. To teda znamená, že v cirkvách sa vie, že kresťanská žena má byť cudne odetá.
Ak sa ale táto cudnosť odevu požaduje v chrámoch v Ríme, sú vari ostatné chrámy po celom svete niečím menej, kde už môžu byť ženy v tomto smere povoľnejšie? A vari majú byť ženy cudne odeté iba v chrámoch a nie i v bežnom, každodennom živote?
Žiaľ, súčasná ženská móda nemá už absolútne nič do činenia s čistotou a ušľachtilosťou odevu pravej kresťanskej ženy, ktorej vonkajší zjav musí byť rovnako čistý a ušľachtilý, ako aj jej vnútro.
Zmyselnosť, ktorá vládne v móde je svedectvom katastrofálneho úpadku mravov. Je možné v tomto smere aj naďalej mlčať? Je možné tolerovať v chrámoch, ale aj v každodennom živote oblečenie „kresťanských“ žien, podobajúce sa oblečeniu neviestok?
Nedeľný predaj
Aj keď spočiatku bola v cirkvách snaha o jeho zákaz, táto snaha nebola dôsledná a dlhodobá. Zlo ale dôsledné bolo a preto si presadilo svoje. Toto víťazstvo temného princípu by však nemalo žiaden praktický význam, ak by si tie tisíce „dobrých“ slovenských kresťanov neurobili z pravidelných rodinných nedeľných nákupov príjemné a účelné spestrenie sviatočného dňa. Spomínaným „dobrým“ kresťanom by preto malo byť trvalo pripomínané, že svojim stádovitým a bezmyšlienkovitým jednaním prestupujú tretie prikázanie.
Bulvárna tlač
Noviny a časopisy typu „Nový čas“ /v Čechách „Blesk“/, „Plus 7dní“ a tak ďalej, nepatria do rúk človeka, hlásiaceho sa ku kresťanským hodnotám. Väčšinu ich obsahu totiž tvoria iba rôzne klebety, ohováračky, či iné nízkosti ako aj otvorená, neskrývaná zmyselnosť. Kto si teda zmienené periodiká pravidelne kupuje, podporuje tým ich vydávanie a to znamená, že má osobný a priamy podiel na šírení odporného bahna, ktoré prostredníctvom podobných „plátkov“ zaplavuje našu spoločnosť.
No a presne to isté platí i o sledovaní filmov a televíznych programov plných zmyselnosti a násilia. Ak by totiž o podobnú produkciu nebol záujem, nemohla byť predsa tak divoko bujnieť, ako je tomu dnes.
Ak sa ale vrátime naspäť k zmieneným printovým médiám a uvedomíme si, že patria k tým najčítanejším, je to doslova výsmechom celého takzvaného „kresťanského“ Slovenska a smutným svedectvom o reálnych, vnútorných hodnotách ľudí. A cirkvi opäť mlčia, takže zlo sa bez odporu pokojne šíri.
Nevezmeš meno svojho Pána nadarmo!
Započúvajme sa niekedy do slovného prejavu priemerného veriaceho. Minimálne raz za 20 minút poruší toto prikázanie. V ľahostajnosti, v bezmyšlienkovitosti a neraz i v hneve sa ľudia snáď i 100 krát za deň previnia voči druhému prikázaniu.
Takýto stav je vysvedčením nesmiernej povrchnosti takzvanej veriacej verejnosti, ale žiaľ i duchovných správcov, ktorí by prostredníctvom vytrvalého a intenzívneho úsilia boli schopní zjednať nápravu.
Vec je vskutku omnoho vážnejšou, ako sme vôbec ochotní pripustiť, pretože uvažujúci človek si musí položiť otázku: Aká bude asi miera dodržiavania celého Desatora, tvoriaceho základný pilier kresťanstva, keď sa už druhé prikázanie tak rúhavo a každodenne porušuje?
Podobných bodov by sa samozrejme našlo ešte omnoho viac. Boli spomenuté naozaj iba niektoré a ten, kto sa bdelo rozhliadne okolo seba, nájde určite aj ďalšie.
Ako teda vidieť, formálne hlásenie sa ku kresťanským hodnotám a pravidelná účasť na pobožnostiach neurobí z nikoho skutočného kresťana ak sa tieto hodnoty nesnaží uplatňovať aj vo svojom každodennom živote.
Zmienený, hlboko zakorenený a všeobecne zaužívaný formalizmus vo vzťahu k vlastnej viere nemôže teda nikomu nijako duchovne prospieť, ale práve naopak! Môže mu iba uškodiť, pretože podobné počínanie sa rovná snahe o oklamanie Stvoriteľa. Na jednej strane totiž pravidelne počúvame, ako máme správne žiť podľa jeho Vôle, kým na druhej strane, len čo opustíme brány chrámu žijeme úplne inak a síce len a len podľa našej vlastnej vôle.
Pre všetkých, podobným spôsobom jednajúcich ľudí by však bolo omnoho lepšie, keby o učení a požiadavkách Ježiša Krista doteraz nič nevedeli. Prečo? Pretože on sám raz povedal: „Pre toho, kto počúva moje Slovo, ale podľa neho nekoná, by bolo omnoho lepšie, keby ho vôbec nepočul“.
Nežiť v súlade s Pravdou z dôvodu neznalosti je totiž aspoň čiastočne ospravedlniteľné. Nežiť podľa Pravdy a pritom o nej vedieť je však neospravedlniteľné!
M.Š. spolupracovník časopisu „Pre Slovensko“