Žiaľ, všetky podobné názory sú však v skutočnosti iba svedectvom toho, že takmer vôbec nič netušíme o nepochopiteľnom majestáte a nesmiernej velebnosti jediného, vše vládneho Boha, pretože inak by nás v súvislosti s človekom nemohlo ani len napadnúť použiť pojem „božský“.
K lepšiemu pochopeniu nesmierneho rozdielu medzi tvorom, akým je človek a jeho Tvorcom si uveďme príklad druhovej rozdielnosti medzi človekom a zvieraťom.
Najvnútornejším jadrom človeka je duch, kým u zvierat je toto vnútorné jadro úplne iného, a síce, bytostného druhu. To znamená, že medzi človekom a zvieraťom sa rozprestiera veľká a ničím nepreklenuteľná priepasť dvoch úplne rozdielnych druhov. Ani na najvyššom vrchole svojho vývoja sa teda zviera nikdy nemôže stať človekom a inorodému, ľudsky duchovnému druhu nemôže preto vôbec nikdy porozumieť.
No a podobný, alebo lepšie povedané, ešte neporovnateľne väčší je rozdiel medzi človekom a jeho Tvorcom. Napríklad anjeli a archanjeli stoja vo vývojovej hierarchii omnoho vyššie, ako ľudský duchovný druh a predsa ani oni nie sú schopní vidieť, vnímať a chápať veľkého, vše vládneho Boha v jeho skutočnej, bezbytostnej podstate.
Nie, ako ľudia nemáme v sebe ani len štipku božského. Človek vznikol z Vôle Najvyššieho a touto jeho zosobnenou tvorivou Vôľou je Duch! Duch Boží! Duch Svätý!
Človek teda vznikol z Ducha a preto je duchovnej podstaty. Nie teda priamo z Boha, ale iba nepriamo, a síce, z jeho Vôle, z jeho Ducha. No a je to práve náš duchovný pôvod, ktorý nám znemožňuje pochopiť všetko to, čo presahuje hranice nášho druhu.
Ani pri tom najvyššom duchovnom zdokonalení, ktorého možnosti sú nesmierne, nebudeme teda schopní chápať dianie v božskej ríši, v ktorej žijú anjeli a archanjeli a nie to ešte Stvoriteľa samotného, ktorý je v jeho skutočnej veľkosti nepochopiteľný a nepoznateľný i anjelom a archanjelom.
Táto nemožnosť chápania Stvoriteľa bola mimochodom i dôvodom, prečo mali Izraeliti zakázané robiť si o Tvorcovi akékoľvek predstavy, alebo ho nejakým spôsobom zobrazovať.
Opodstatnenosť tohto príkazu spočíva v skutočnosti, že akékoľvek predstavy ľudského ducha o svojom Tvorcovi sa musia vždy nevyhnutne pohybovať iba v hraniciach chápavosti jeho vlastného, duchovného druhu. No a podobná predstava Stvoriteľa, ako toho najvyššieho a najdokonalejšieho, stojaceho na samom vrchole ľudsky duchovného druhu by bola aj pri tej najlepšej vôli nesmiernym znížením ľuďom nikdy nepochopiteľnej veľkosti Božej.
Človek teda nikdy nepochopí svojho Stvoriteľa, avšak má sa k Nemu vo svojom živote snažiť čoraz viacej približovať a to svojim poctivým úsilím o dobro, čistotu a spravodlivosť.
Celkom konkrétne si to môžeme opäť priblížiť na príklade povolaného židovského národa: V tých dávnych dobách, keď takmer všetky národy mali svojich „bohov“, zhotovených z kameňa, zlata, alebo vyrezaných z dreva, symbolom zmluvy povolaného národa s jediným, neviditeľným a nepochopiteľným Bohom bola archa úmluvy a v nej uschované Desatoro. Desatoro, čiže zákony Božie, podľa ktorých má žiť ľudský duch vo stvorení, ak chce stáť vo Vôli a v ochrane svojho veľkého Boha a ak chce byť šťastný. Stvoriteľ ako taký je teda pre ľudí nesmierne vzdialený a nepochopiteľný. To však, čo ako ľudskí duchovia môžeme a máme je naučiť sa poznávať jeho Vôľu, prejavujúcu sa vo fungovaní dokonalých Zákonov vo stvorení. Tvorcu teda nemôžeme poznať priamo, ale iba nepriamo, prostredníctvom jeho Vôle, votkanej do stvorenia, prejavujúcej sa Zákonmi vo stvorení. Tieto Zákony sú v podstate jeho rečou, ktorou sa nám každú minútu, ba každú sekundu živo prihovára.
Boh je teda pre človeka …Zákon! Čiže Zákony stvorenia, predstavujúce jeho Vôľu. Túto skutočnosť symbolizovala archa úmluvy so Zákonmi Desatora vo svojom vnútri. Ich znalosť, rešpektovanie a život podľa nich je teda jedinou cestou ľudského ducha k šťastiu, Svetlu a k Výšinám, čoraz bližšie k nášmu Pánovi. Inej cesty nahor pre nikoho z nás niet!
Čo teda dodať na záver? Ak budeme niekedy počuť pojem „božský“ v súvislosti s ľudským duchom, okamžite sa majme na pozore. Ten totiž, kto tak vraví, nech by to už bol ktokoľvek, tým vydáva svedectvo o vlastnej, hlbokej duchovnej neznalosti, alebo čo je ešte horšie – o osobnej rúhavej pýche a domýšľavosti.
Zodpovedne potom zvážme, akú asi hodnotu budú mať jednotlivé slová, alebo učenie podobného človeka, tak hlboko sa mýliaceho v tých najzásadnejších skutočnostiach. Práve toto kritérium nám môže byť v mnohom nápomocné v rozlišovaní pravdy od rôznych omylov, alebo dokonca vedomého zavádzania.
M.Š. Slovenské občianske združenie pre posilňovanie mravov a ľudskosti www.pre-ludskost.sk