Každému je však jasné, že zahraniční investori nikdy neprichádzajú z úmyslom pomôcť ekonomike toho ktorého štátu, ale jedine s úmyslom dobre zarobiť a mať čo najvyššie zisky. No a tento ich postoj sa samozrejme musí negatívne prejaviť, a aj sa prejavuje, vo vzťahu k zamestnancom.
Konkrétne skúsenosti môjho známeho sú nasledovné: Ľudia sú naháňaní do čoraz väčších výkonov, avšak zárobok nie je adekvátny vynaloženej námahe. Majstri a nižší riadiaci pracovníci sa správajú k radovým zamestnancom arogantne a povýšenecky, jednajúc s nimi z pozície sily.
Vzniká tak akoby cielene a úmyselne vytváraná atmosféra strachu, súvisiaca so stratou zamestnania a osobným existenčným zabezpečením. Podobné jednanie však vzbudzuje u pracovníkov hnev, nespokojnosť, pocit nespravodlivosti, alebo potláčanú, či otvorenú agresivitu. Ak sa však odvážia svoju nespokojnosť aj otvorene prejaviť, odozvou bývajú tvrdé protiopatrenia.
Áno, takáto je realita. Každý, čo i len trochu citlivý človek, schopný vnímať aj určité jemnejšie vyžarovania, musí preto zákonite pociťovať v blízkosti dnešných závodov, považovaných za akési majáky sľubne sa rozvíjajúcej ekonomiky, veľmi silné zhluky negatívnych citových a myšlienkových foriem, tvorených ľuďmi, v nich pracujúcimi.
Ale poďme ďalej a skúsme si domyslieť, že ak sa niečo takéhoto deje v strednej Európe, kde je aspoň naoko dodržiavaný určitý štandard práv zamestnancov, čo sa asi musí diať v Ázii, latinskej Amerike, alebo v Afrike? Ako asi tam zaobchádzajú s ľuďmi takzvaní zahraniční investori, vo svojej nenásytnej túžbe po čoraz väčších ziskoch?
Čo pozitívneho napríklad prináša obrovský ekonomický rast miliardám obyvateľov Číny, ktorí sú mnohokrát nútení pracovať priam v neľudských podmienkach, neraz aj viac, ako 12 hodín denne? Ako teda vidieť, nielen u nás, ale aj vo svete, šťastie, spokojnosť, alebo aspoň ľudsky znesiteľný život a pozitívne ukazovatele ekonomického rastu sú dve úplne rozdielne veci.
Avšak poďme ešte ďalej. Ak sa v honbe za čoraz vyššími ziskami zaobchádza s miliardami ľudí po celom svete spôsobmi, blízkymi novodobej forme otroctva, ako sa asi bude v tomto neľudskom systéme zaobchádzať so zvieratami a prírodou, ktorá sa nie je schopná nijako brániť a je vystavená pôsobeniu žralokov v ľudskej koži úplne napospas?
Všade, kde sa len pozrieme, vládne neslýchaná bezohľadnosť tých, ktorých možno nazvať služobníkmi peňazí. Kam len vkročia a na čo siahnu, to je ihneď poznačené rozbrojom, nepokojom, strádaním, nespravodlivosťou, nedostatkom, nenávisťou, hnevom, závisťou a mnohým iným.
Avšak teraz, v protiklade so súčasnou realitou, ktorú každý z nás tak veľmi dôverne pozná, si ukážme, ako by mohol vyzerať život okolo nás, keby ľudia neslúži modle peňazí.
Lebo nech už to vezmeme tak, alebo onak, človek jednoducho musí niekomu, alebo niečomu slúžiť. Musí v niečo veriť a o niečo usilovať. No a výška, alebo hodnota zvoleného cieľa, či služby, sa potom úplne automaticky premieta do hodnoty a kvality okolitého života.
To teda znamená, že ak si volíme nízke ciele, je ich nízkosťou negatívne ovplyvňované celé naše najbližšie okolie. Príklady, uvádzané na začiatku, nám až príliš zreteľne ukazujú, aké rôznorodé druhy zla prinášajú svetu služobníci peňazí. Peňazí, to znamená, cieľa veľmi nízkeho, ba až človeka nehodného.
Ale prečo si teda, na základe poznania tejto zákonitosti, nezvoliť ten najvznešenejší cieľ a tú najvyššiu službu, aká vôbec jestvuje: službu Vyššej Moci, službu Svetlu? Lebo vážnym akceptovaním tohto najvyššieho cieľa by sa do všetkých vzťahov medzi ľuďmi okamžite a automaticky premietlo známe, doposiaľ ešte nikdy nerealizované odporučenie, ktoré znie: Čo nechceš, aby iní robili tebe, nerob ani ty im! Alebo inak: Ako chceš, aby sa ľudia správali k tebe, tak sa správaj aj ty k nim!
Predstavme si teda, že by sa zmienený spôsob jednania stal každodennou realitou v pracovných a ekonomických vzťahoch, v zákonodárstve a právnych vzťahoch, v spôsobe vládnutia a spravovania krajiny na všetkých úrovniach a samozrejme, i v osobných vzťahoch medzi ľuďmi.
Akým spôsobom však tento vysoký cieľ preniesť do každodennej praxe? Ak by nebol všetok intelektuálny potenciál ľudstva zameriavaný iba k službe peniazom a zisku, už dávno by sme na to prišli, pretože to vôbec nie je až také zložité. Stačilo by iba poctivo chcieť a schodné cesty by sa ihneď ukázali.
Avšak našťastie, jestvujú ešte na zemi ľudia, ktorí tieto cesty a možnosti intenzívne hľadajú. No a so spôsobom, ako sa to naozaj dá uskutočniť, sa môže každý vážny záujemca oboznámiť na stránke: www.ochranapudy.cz pod názvom: „Projekt sebestačnosti a samosprávy obcí a obnovy ľudskej dôstojnosti“. Ide o projekt, plne aplikovateľný do dnešnej reality, ktorý po detailnom oboznámení sa s ním a prípadnej konzultácii s jeho autorom, môže byť následne ihneď uvádzaný do praxe.
Už zo samotného názvu projektu vyplýva, že sa v ňom pojednáva o obci, ako o samostatnom, nezávislom a v čo najväčšej miere sebestačnom celku, fungujúcom na základe zohľadňovania vyšších Zákonitostí. Táto sebestačnosť je v ekonomickej oblasti postavená na princípe, že ekvivalenty hodnôt vo vnútri obce sú iného charakteru, ako finančné prostriedky, používané v styku s okolitými regiónmi a v ekonomickom systéme štátu.
Ide o princíp internej meny, podobný systému súčasných vnútropodnikových cien. Rozdiel však spočíva v omnoho vyššej zodpovednosti ľudí v systéme správy obce a v príleve doposiaľ nepoznaných, pomáhajúcich síl stvorenia, ktoré sa pridružujú iba tam, kde je vyvíjaná vedomá snaha o súlad s vyššími Zákonitosťami, čo má za následok výrazne zvýšenie hodnoty všetkých vecí a činností v porovnaní s bežným tržným prostredím.
Kým teda v súčasnom type hospodárenia neustále rastú ceny vstupov a teda aj konečných produktov, v systéme samosprávy obce ceny vstupov naopak klesajú. Spôsobuje to prechod na vlastnú produkciu, znižovane strát, ako aj nárokov na dopravu. Zároveň sa predlžuje životnosť výrobných zariadení, pretože pridružením už spomínaných, doposiaľ ľuďom nepoznaných pomocí, sa zvyšuje ich trvanlivosť a vitalita. Keďže nie je potrebné neustále zvyšovať mieru zisku, táto sa následne rozpúšťa do ceny vstupov a teda aj do ceny konečných produktov.
Pomocou zmieneného spôsobu hospodárenia sa zlacňuje tovar a služby, zmierňuje pracovné nasadenie a zvyšuje životná úroveň, čím vznikajú široké možnosti zmysluplnejšieho využitia voľného času na osobný rozvoj a duchovný rast.
No a tento iný ekvivalent hodnôt vo vnútri samosprávnej obce sa neprejavuje iba v ekonomike a hospodárstve, ale predovšetkým v oblasti duševných a duchovných hodnôt. Konkrétne sú to napríklad osobité kritéria na osobnosť vodcu, na postavenie žien v systéme, alebo trebárs na výučbu a vzdelávanie. V projekte je ďalej riešená problematika základných etických noriem, problematika zdravotnej starostlivosti, potravinového zabezpečenia, optimálneho zaobchádzania s energetickými zdrojmi a ešte mnoho iného.
Čo teda dodať na záver? Snáď iba úslovie, reprezentujúce múdrosť našich predkov, ktoré znie: „Márne každé namáhanie, kde niet Božie požehnanie“.
Všade, kde sa dnes len pozrieme, vládne obrovské pracovné nasadenie. Spomínané požehnanie však na ňom vôbec nespočíva, pretože ide o úsilie, ktorého skutočným zmyslom nie je dobro ľudí, ale len čoraz väčšie zisky. Je to v podstate iba nedôstojné otročenie modle peňazí, absolútne vzdialené od Vyššej Vôle, ktoré jednoducho nie je schopné priniesť tomuto svetu ani šťastie, ani spokojnosť, ani mier, ba ani ľudsky dôstojný život.
Ľudia však nesmú a nemajú slúžiť peniazom! Svoju potrebu niekomu, alebo niečomu slúžiť majú nasmerovať k tomu najhodnotnejšiemu, čo vôbec jestvuje: k službe Vyššej Moci. Iba takto sa im môže dostať v ich činnostiach práve toho požehnania, pomocou ktorého je možné dosiahnuť plnohodnotného a mieru plného života pre všetky bytosti na zemi.
No a prvý, úplne konkrétny a reálny krok k dosiahnutiu tohto cieľa je načrtnutý v Projekte sebestačnosti a samosprávy obcí a obnovy ľudskej dôstojnosti.