Avšak predsa len medzi nami existujú mnohí, ktorí odmietajú akceptovať podobné tvrdenia a snažia sa neustále zľahčovať všetky zmienky o vážnosti súčasnej doby. Z tohto dôvodu si preto naozaj skúsme porovnať fungovanie zložitého, spoločenského organizmu, s rovnako zložitým, biologickým organizmom ľudského tela.
Zdravé ľudské telo nám totiž môže poslúžiť, ako dokonalá ukážka priam obdivuhodného vzájomného spolupôsobenia jeho jednotlivých častí, počnúc bunkami, ako základnými stavebnými prvkami všetkého živého, až po najzložitejšie telesné orgány. Od malého až po najväčšie a od najjednoduchšieho až po najzložitejšie, všetko má jeden jediný spoločný cieľ – dobro a prospech celku! No a dokonalý vnútorný stav harmónie biologického organizmu, dosiahnutý na základe toho princípu, nazývame zdravie.
Máme tu teda pred sebou jednoduchý a nasledovania hodný príklad, ukazovaný nám fungovaním nášho vlastného tela, ktorý by mohol byť bezo zvyšku aplikovaný aj do vzťahov medzi ľuďmi, v rovnako zložitom organizme každej spoločnosti.
Žiaľ, jednoduché odpozorovanie a uplatnenie vyššie zmienenej zákonitosti sa zdalo byť ľuďom príliš prostým na to, aby ho využili vo vzájomných vzťahoch medzi sebou. Nechceli rešpektovať tento jednoznačný a účelný príklad pôsobenia bytostných síl prírody, dokonale sa vo svojej činnosti zachvievajúcich podľa Zákonov Tvorcu univerza. V rozumovo mylnom chcení vedieť všetko lepšie, sa rozhodli kráčať svojou vlastnou cestou.
A tak, odvrhnúc požehnaný princíp jednotnej a radostnej práce pre všeobecné dobo, nastolili iný, zhubný a skazený princíp úsilia po prospechu čisto osobnom. Staraj sa hlavne sám o seba a o svojich blízkych, do druhých ťa nič! Tieto slová sa stali hlavným životným krédom väčšiny.
Prakticky sa to prejavilo tak, že sa prvoradým záujmom človeka stalo iba získavanie čo najväčšieho množstva rôznorodých výhod vo svoj osobný prospech, bez ohľadu na núdzu, nedostatok, biedu a strádanie iných. Namiesto rozvíjania spolupráce a spolucítenia sa začal rozvíjať bezbrehý egoizmus, ktorý je príčinou všetkých problémov a zla, dennodenne na nás doliehajúceho.
Skúsme si teraz predstaviť, ako sa asi musí prejaviť podobne sebecký prístup vo fungovaní nášho organizmu. Ak sa teda istá skupina buniek rozhodne pôsobiť iba sama pre seba, bez ohľadu na dobro a prospech celku, v prvom rade začne vo zvýšenej miere stravovať životné sily a energetické zdroje organizmu. Takto vzniknuté centrum sa rozrastá a bujnie čoraz viac, zakladajúc svoje „pobočky“ po celom tele.
Bezohľadným odsávaním všetkých životných síl organizmu je potom tento veľmi skoro privedený do záhuby. Rozpínajúce sa a nenásytné sebectvo určitej skupiny buniek zničí nakoniec svojho nositeľa, na ktorom bezohľadne parazitovali, čím však, v sebeckej krátkozrakosti, zahubia i samé seba.
Veľmi ľahko možno vytušiť, o akú chorobu sa jedná. Strašné však je, že podobnou chorobou je postihnutá i naša spoločnosť, pretože jej základná bunečná štruktúra, čiže ľudia, vzdialení od zdravého princípu vzájomného, súzvučného spolupôsobenia a spolucítenia, sa obrátili k chorobne zhubnému snaženiu po úzko sebeckom prospechu, bez ohľadu na ostatných.
Áno, naša spoločnosť je chorá! Veľmi vážne chorá! A ak čo najskôr nezačneme s jej liečbou, prebiehajúci zhubný proces, môže narásť až do nezvládnuteľných rozmerov.
Každú liečbu však treba začať určením správnej diagnózy, to znamená, nájdením príčiny a pochopením samotnej podstaty choroby. Keď sa teda budeme snažiť dopátrať tejto príčiny, v prvom rade narazíme na nežiadúci a zhubný egoizmus, ktorý nemá v tomto stvorení, z hľadiska vyšších Zákonov, ani to najmenšie opodstatnenie. Ak však budeme pátrať ďalej pochopíme, že samotný egoizmus je dôsledkom ľudskej pýchy, domýšľavosti a snahy vedieť všetko lepšie, dôsledkom neschopnosti a neochoty prosto pozorovať, načúvať a nechať sa viesť dokonalými Zákonmi stvorenia, v zmysle ktorých sa zachvieva každá bunka nášho tela.
A práve toto zhubné chcenie vedieť všetko lepšie je vlastnou príčinou všetkého zla! Z neho, z rúhavého nadradenia malého, osobného chcenia pozemského človeka nad Zákony stvorenia, potom povstal egoizmus, ktorý sa následne rozvil do nesčíselných podôb.
A ak sme už teda našli a analyzovali skutočnú príčinu všetkého zla, čiže určili správnu diagnózu, môžeme pristúpiť k efektívnej liečbe – k praktickým krokom, vedúcim k ozdraveniu spoločnosti.
Prvým a najdôležitejším bodom v tomto procese je kritické a vecné zhodnotenie osobného postoja každého z nás voči univerzálnym Zákonitostiam stvorenia. Pre jednotlivca i pre celú spoločnosť sa totiž stáva zásadnou skutočnosť, nakoľko sú ochotní im načúvať, poznávať ich a prispôsobovať im svoj život.
Zaujatie pozitívneho postoja je jednoznačnou cestou k ozdraveniu, zušľachteniu a pozdvihnutiu, cestou k pravému ľudskému šťastiu a mieruplnému spolunažívaniu národov na zemi.
Zaujatie negatívneho postoja, prameniaceho z rozumovej domýšľavosti vo vlastné schopnosti, je cestou arogantného odklonu od Zákonitostí vo stvorení, cestou nezohľadňujúcou ich poznanie a fungovanie, ktorej výsledky a dôsledky máme možnosť dennodenne prežívať.
Lebo prvým neblahým produktom zmienenej domýšľavosti, ako už bolo povedané, je práve bezbrehý egoizmus, nadobúdajúci v súčasnej dobe priam obludných rozmerov. A zárodok tohto zhubného sebectva nájdeme priamo v ľudskej mysli, zaoberajúcej sa iba myšlienkami na osobný prospech.
Podobné myslenie je však desivým omylom a zhubným chorobným ložiskom, žiaľ spoločensky tolerovaným a podporovaným, ktorého nenásytné chápadlá otravujú všetky oblasti nášho života.
Skúsme teraz pozrieť prísne sami na seba, zamerajúc pozornosť na vlastné myslenie. Ak v ňom prevažujú myšlienky na celospoločenské a všeobecné dobro všetkých ľudí bez výnimky, ak ku tomuto cieľu hľadáme cesty a staviame mosty, potom sme zdravými bunkami organizmu spoločnosti a svojim životom sa snažíme zachvievať v Zákonitostiach stvorenia. V tých Zákonitostiach, ktorých zmyslom je taktiež iba šťastie, radosť a mier ľudského druhu.
Ak ale myslíme prevažne iba na svoj osobný prospech, alebo ešte prípadne na prospech svojich najbližších, či iného, úzkeho okruhu ľudí, ak pritom nehľadíme na bolesť a strádanie iných vôkol nás, sme chorými a zhubnými bunkami spoločenského organizmu. Už naše úzke a obmedzené myslenie je choré a my sami sa stávame škodcami a nepriateľmi všetkému dobrému, správnemu a ušľachtilému.
Ak si teda z hrôzou ešte včas uvedomíme, že patríme práve do tejto kategórie, urýchlene začnime s liečebným procesom. Bezodkladne zmeňme predovšetkým spôsob svojho myslenia a touto zmenou myslenia sa potom začne pozitívnym spôsobom automaticky odvíjať všetko ostatné.
Ak ale naopak všetko, o čom bolo hovorené podceníme, ak budeme aj naďalej ľahkomyslene zotrvávať v zaužívanom, sebeckom spôsobe myslenia, môže sa nám stať, že v nastávajúcom procese o ozdravenie života spoločnosti, budeme práve účinkami Zákonov stvorenia, ako skúsenou rukou dobrého chirurga oddelení ostrým rezom od všetkých, ešte zostávajúcich zdravých častí organizmu, aby sa tento už konečne zbavil zhubnej príťaže a mohol vyzdravieť.
M.Š.
Spolupracovník časopisu „Prebúdzajúce sa Slovensko“